Week 1 - First Impressions

 Prvý týždeň môjho nového ja.

Vitaj svet. Opäť sa nechávam unášať prúdom nových zážitkov a odchádzam. Na ďaleké miesto, na dlhý čas.

Bohužiaľ moja hlava nebola doteraz schopná sformulovať akékoľvek slová na virtuálny papier, takže sa o prvom týždni prihováram až po dvoch týždňoch. Úprimne však pochybujem, že tento fakt niečo zmení na mojich pocitoch.

Pamätám si iba hektickosť. Pamätám si ranné vstávanie v známom prostredí, no predsa nie doma. Hoci by som to miesto veľmi chcela nazvať domovom, niečo mi v tom bráni a ešte stále som si úplne neuvedomila, čo to je. Ale to už sa strácam. Pamätám si rannú jazdu autom, dlhú cestu, ktorej časť som mala možnosť si odšoférovať. (A našťastie si všimnúť pootvorenú kapotu auta s dostatočným predstihom) Ďalej si pamätám benzínku, na ktorej sme stáli, pokukovala som po káve, no nakoniec som sa uskromnila na vopred pripravené žemle. Nasledoval posledný úsek cesty a následné ťahanie sa s kuframi na letisko. Ešte stále som si neuvedomovala, že toto nie je iba výlet, ale bude to dlhých pár mesiacov bez kontaktu s domovinou. Samozrejme, že som nemohla mať tak veľké šťastie a odbaviť sa behom pár minút. Čas strávený vo fronte ma oberal o čas strávený s najbližším človekom. Po úspešnom odbavení jedného kufru do hlbín lietadla sa naskytol čas na poslednú kávu. V momente ako som sa dostala ku káve mi však zovrel žalúdok kvôli hláseniu o otvorení môjho gate-u. Nie, stále som si neuvedomila, že jedného zo svojich rodičov vidím na dlhý čas naposledy naživo. Ako v spomalenom filme sme sa dostali ku pasovej kontrole, odkiaľ to už šlo rýchlo. Až príliš rýchlo. Posledné ahoj, dávaj si pozor a ozvi sa, a už som sedela v lietadle. A o hodinu a pol vystupovala v úplne cudzej krajine, kde som nerozumela (a stále nerozumiem) ani jednému slovu, sama, uzimená a uťahaná. Čas vyzdvihnúť si batožinu, nasadnúť na autobus a nezabudnúť vystúpiť na správnom mieste. Odtiaľ už len vytiahnuť kufre do kopca k hotelu, ubytovať sa, oznámiť všetkým, že som v poriadku, osprchovať sa a spať. Ráno na seba nenechalo dlho čakať a tma vonku predpovedala priebeh nasledujúcich dní či týždňov. Po raňajkách bolo potrebné zísť ten istý kopec naspäť na hlavnú stanicu a potom sa už len nechať odviezť na ubytovanie. Prvé zoznámenie, prvá skúsenosť s novou univerzitou, prvá skúsenosť s bývaním sama. Po vybavení najdôležitejších vecí na mňa doľahla samota. Tu mám naozaj bývať? Päť mesiacov? Sama? Je toto naozaj niečo, čo som chcela? Zvládnem to? Zvládnem prácu? Spoznám niekoho? ČO TU PRE PÁNA BUDEM ROBIŤ?

Prvý, zoznamovací, týždeň prebiehal online, čo rozhodne nebola výhra. Som na seba však hrdá, že som dokázala vystúpiť z vlastnej komfortnej zóny, ísť sama na neznáme miesto, za mnohými neznámymi ľuďmi a prehodiť s nimi pár slov. Myslím si, že ten večer si budem pamätať ešte veľmi dlho. Bolo jasne vidieť, že s mojimi pocitmi som nebola sama, že som sa nemusela včleniť do už existujúcej skupiny. Vieme totiž ako často to dopadne tak, že sa človek stále cíti odstrčený. Nedá mi však nespomenúť jednu spomienku, ktorá ma naučila veľa o sebe. Pochádzam totiž z regiónu, kde všetci odsudzujú všetko, či už normálne alebo vymykajúce sa štandardu. Preto cesta domov s piatimi mužmi bola výzvou. Najmä, keď jeden vyzeral prinajlepšom... podivne. A veľmi nechcem, aby to vyznelo zle, ale myslím si, že ženy vedia presne o čom hovorím. Počas nasledujúcich dní sa však z neho stal človek, s ktorým sa cítim veľmi bezpečne a dobre. Síce totiž pochádzam z regiónu, kde všetci odsudzujú všetko, snažím sa bojovať so zakódovanými hodnotami a po tejto skúsenosti viem, že niečo robím dobre. Nehovorím, že by sme teraz mali dať šancu každému podivínovi, no občas je dobré odhodiť vštiepené názory a presvedčiť sa o veciach sám, na vlastnej koži.

Zvyšok týždňa sa niesol v duchu spoznávania ďalších, objavovania miesta, kde sme všetci spolu a prekonávania samých seba. Teda aspoň v mojom prípade. Prvý víkend sa samozrejme niesol v duchu pochybností. Čo budem robiť? Čo ak sa síce s tými ľuďmi spoznám, no žiadny hlbší vzťah z toho nebude? Čo ak sa ostatní bavia lepšie bezo mňa? Viem, že do určitej roviny ide o normálnu nervozitu, ale už mnohokrát mi tieto otázky zablokovali telo a ja som nebola schopná opustiť svoj komfort. Ľutujem, že som sa niečoho zúčastnila? Vôbec. Ľutujem, že som sa jeden deň nepridala k ostatným. Takže toto je moja lekcia na nastávajúce dni a týždne. Choď a posuň sa do svojej learning zone. 

Netvrdím, že prvý týždeň nebol náročný. Boli večery, keď som sedela sama, zatvorená vo vlastnom byte a rozmýšľala som, prečo som sa do niečoho takého púšťala. Chýbajú mi rodičia, najbližšia rodina, dala by som čokoľvek za objatie, spoločnú kávu, nulovú potrebu videohovorov (haha). Myslím si, že oni to znášajú horšie. Predsa len sa nehovorí nadarmo, že ten kto odchádza to má jednoduchšie, ako ten, koho opúšťa a ostáva. Ale o tom niekedy inokedy.

Veľmi dúfam, že po tomto výleve svojich myšlienok sa moja myseľ trochu upokojí, ustáli na jednom bode a budeme spolupracovať, učiť sa novým veciam, ďalej spoznávať a vyhľadávať nové zážitky. 

Ses snart! Alebo ako by povedala väčšina spolubývajúcich: À bientôt!

P.S. Západy slnka vo Švédsku majú niečo do seba.