223/316

Tmavá noc. Ticho, ktoré narúšalo iba jej dýchanie.

Ležala na chrbte, no nepokojne sa každú chvíľu prehadzovala. Myšlienky jej nedali spať. Vedela, že pre pokojný spánok existuje iba jeden liek. Jeho dotyk. Lenže ten bol od nej vzdialený stovky kilometrov.

Fyzicky ju zabolela spomienka na jeho blízkosť. Zavrtela sa a oči zavrela ešte tuhšie. Predstavila si, že ju objímajú jeho ruky, že počuje jeho dych a keď otvorí oči, uvidí ho.

Rozmýšľala nad strachom. Nad strachom zveriť sa niekomu. Zveriť mu svoje pocity. Zveriť mu kúsok zo seba. Rozmýšľala nad tým, ako prirodzene to však prebieha. Jedného dňa príde niekto, o kom nemáte ani poňatia. O pár mesiacov viete o sebe takmer všetko. A predsa chcete vedieť viac. Chcete mu povedať všetko o svojich pocitoch. Pretože prvotný strach už odišiel. Nahradila ho radosť. Radosť, kvôli ktorej si naňho spomenie pri každej voľnej chvíli. Radosť, kvôli ktorej ho túži vidieť stále. Radosť, kvôli ktorej je najšťastnejšia s ním. Tuším, že sa tomu hovorí láska.

Chýbaš mi, opakovala si v hlave už stý krát. Túžba vidieť jeho úsmev jej zatemnila myseľ. Túžila uniknúť na ich tajomný ostrov. Ostrov tichého šepotu, smiechu, bozkov, dotykov. Vidieť ho na obrazovke jej prinášalo viac smútku ako šťastia. Milovala jeho úsmev, no ešte radšej by sa ho len dotkla. Aby som vedela, že si skutočný.

Chýbaš mi, zašepkala tichu.